Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

(India – Bhután – Nepál)

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Káthmandu, deň trinásty. Nos mi skrúca vôňa horiaceho ľudského mäsa. Popri rieke Bagmati je na drevených pltiach poukladaných asi desať tiel v plachtách, iba kúsok od predajcov suvenírov. Drobný Nepálec mi ponúka sedenie na múriku s výhľadom na kremáciu, pánko s fúrikom plným dreva na pálenie si spokojne píska, skupinka ľudí okolo „len tak“ sleduje spaľovanie mŕtvych. Brehom rieky sa brodia tri deti hľadajúce poklady, ktoré voda uniesla horiacim telám. Pomaličky prechádzam mostom na druhú stranu, no čím som bližšie, tým viac odvraciam zrak od obradu, ktorý sa mi práve dohráva pred očami. Okolo mňa hrá hudba z reproduktorov, pri brehu vidno kúsky obhoreného dreva, zrejme aj tiel. Z ramena si sfúkavam kúsok popola, ktorý mi tam dovial vietor a snažím sa trošku upokojiť. Obloha sa zatiahla, slnko už nevidno, vtáky sa zhlukujú do kŕdľov. Som na jednom z najposvätnejších hinduistických miest v Nepále a potrebujem spracovať zážitok, ktorý ide pod kožu svojou spätosťou so životom aj so smrťou.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

O trinásť dní skorej. Milovaná India

Je ráno, presne 3:30 h. Unavená stáčam budík v mobile, naťahujem na seba čo najviac vrstiev oblečenia a pomaličky schádzam tmavým schodiskom na ulicu. Jemne mrholí, pre hmlu toho veľa nevidieť, slnko je za horizontom. Chladný vzduch zmiešaný s pachom ulice mi pripomína, že som v Darjeelingu, takmer 6,5 tisíca kilometrov od môjho života doma. „No čo, dáme tomu aspoň šancu, alebo sa chcete vrátiť späť do postele?“ preruší moje myšlienky Robo. Aj napriek nedostatku spánku a nepriazni počasia všetci prikyvujeme a skáčeme do džípov. Predstava, že uvidíme východ slnka nad Kančendžongou, je lákavejšia ako teplá posteľ.

„Coffee, coffee, tea, tea…?“ vykrikuje predavač s typickým indickým prízvukom a s termoskou horúceho nápoja sa prediera pomedzi ľudí na známej vyhliadke. Iba pokrútim hlavou a smutne pozerám pred seba. Tretia najvyššia hora sveta sa dnes rozhodla, že sa jednoducho neukáže. „Nekúpite pohľadnicu?“ strká mi pod nos prenádhernú fotku slnkom zaliatej Kančendžongy ďalší pouličný predavač. Zhlboka sa nadýchnem, nech toho chudáka neprizabijem, predsa len to nie je jeho chyba, že nám dnes himalájski bohovia nepriali. Stále však verím, že Kančendžonga mi nepovedala svoje posledné slovo.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Vzduch vonia Darjeelingom

„Tak už je mi jasné, prečo sa tu Briti cítili ako doma…“, preblysne mi hlavou, keď už druhý deň pozorujem na okne džípu drobné kvapôčky dažďa a jemnú hmlu, ktorá dodáva Darjeelingu dramatický náboj. Hlavné mesto Západného Bengálska vonia úplne inak ako India, ktorú som spoznala pred rokmi. Príjemná klíma z mesta urobila akési sanatórium, kde sa Briti počas kolonializmu spokojne rekreovali a súčasne prispela k rozmachu čajovníkových plantáží. Tak zelených, že máte chuť sa v nich predierať z jedného konca na druhý, teda keby nekonečné plantáže nejaký začiatok či koniec mali. K rozvoju Darjeelingu prispela aj legendárna Himalájska železnička – svetový unikát, ktorý urýchlil cestovanie do tejto časti Indie z niekoľkých dní na jednodňovú hrkotajúcu jazdu horskou krajinou.

„Dávajte si pozor, sú tu malé pijavice, akurát sa mi jedna skoro pricucla na nohu,“ kričí na nás spoza čajovníkového kríku Robo. Zdesene utekám z plantáže a na múriku si vyťahujem z tenisky tri pijavice, ktoré sa pomaličky ale iste chystali pod moje nohavice. Sme vo viac ako 2-tisíc metrovej nadmorskej výške a okolo nás je takmer 19 tisíc hektárov zeleno-zelených plantáží s tým najlepším Darjeelingom, ktorý je právom označovaný ako šampanské medzi čajmi. Včera som z tohto „šampanského“ ochutnala viac ako 12 druhov, no musím sa priznať, že asi po šiestom sa mi tak otupili chuťové poháriky, že ak by mi dal nejaký dobrák vyskúšať pigi-čaj, vypila by som ho s rovnakou láskou ako pravý Darjeeling. Keďže počasie si opäť robí čo chce, schovali sme sa v Himalájskom inštitúte, ktorý dokonale vykresľuje legendárne expedície na najväčšiu horu sveta. Cez sklo s údivom pozerám na originál výbavy, v ktorej Sir Ed Hillary spolu so šerpom Tenzingom Norgayom v máji 1953 vystúpili na Everest. Pohľad na jednoduché oblečenie, nemotorné topánky či vyťahané ponožky ma núti skloniť hlavu pred tým, čo dokázali.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Modlitba pre všetky zmysly

Oblečené majú hnedo-zelené maskáče, na hlavách čierne baretky, cez plecia prehodený samopal. Vojaci postávajúci na schodoch pred kláštorom Rumtek chránia to najcennejšie, čo mnísi utekajúci z Tibetu priniesli do indického mesta Gangtok – život a svoju vieru. Vstupnú bránu zdobí zlatý nápis „Dharma Chakra Centre“ a koleso Dharmy, ktoré predstavuje zákony prírody, vesmírnu energiu a jednotu, rovnako tak kolobeh života a proces reinkarnácie. Vojaci nám kontrolujú doklady a permity a my pomaly prechádzame cez nádvorie až ku vchodu kláštora, ktorý je známy kontroverznou „schizmou“ v škole tibetského budhizmu Karma-Kagjü. Vyzúvam si tenisky a opatrne prekračujem prah do chrámu tak, aby som naň v žiadnom prípade nestúpila a v ponožkách kráčam dnu, v smere hodinových ručičiek. Ranná modlitba mi vyráža dych, a tak potíšku sadám na zem a pozorujem všetko, čo sa okolo mňa deje. Desiatky mníchov v bordových odevoch s oholenými vlasmi sú úhľadne učupení v radoch, od najstarších až po úplné deti v poslednom rade. Pri pohľade na ne sa nemôžem neusmiať, pretože vo svojej podstate sú rovnaké ako deti na celom svete – navzájom sa štuchajú a šibalsky usmievajú, ani zďaleka nie sú tak ponorené do modlitby ako ostatní. Rituál je pastvou pre všetky zmysly – krásne farby vo vnútri chrámu dopĺňajú vonné tyčinky a rytmická hudba, ktorá sa ozýva z mnohých bubnov. Malý mních rozlieva všetkým po šálke horúceho čaju a všetci spoločne odriekajú budhistické mantry, ktoré znejú celým chrámom. Na chvíľku zatváram oči a snažím sa zážitok uchovať si v pamäti, keďže je tu zakázané fotiť. Pomaličky sa všetci staviame a ideme smerom k východu. Nedalo mi to, a tak som usmiate chlapča v bordovom rúchu jemne pohladila po chrbátiku. „Nefotíme, dobre? Zostane to tu…“ šepká Robo a my súhlasne vychádzame z chrámu von.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Konečne špinavá India

Nervózne pozerám na hodiny a očami hypnotizujem čašníka, ktorý nie a nie priniesť večeru. Bežne by mi to vôbec nevadilo, práve naopak, lokálna neporiadnosť má svoje čaro, no keďže o 15 minút začína Bollywoodsky film v miestnom kine a môj „butter-chicken s naanom“ sú ešte v kuchyni, začínam pochybovať, či to stihneme. „Neboj sa, ten film má aj tak vyše tri hodiny, takže aj keď prídeme v polovici, o nič neprídeš,“ snaží sa ma upokojiť Robo.

Do kina sme sa dostali po výdatnej večeri, ktorá samozrejme trvala asi o hodinu dlhšie, než sme plánovali. Okienko na predaj lístkov zívalo prázdnotou, zaujalo ma však, že tu mali oddelený rad pre ženy a pre mužov. „Nie, nie, nedá sa, film sa už začal,“ trošku nevrlo krúti hlavou mladá Indka, ktorú sme oslovili vo vestibule starého kina. Predstava, že ja ten film snáď neuvidím, spolu s pivkom, ktoré som narýchlo vypila v reštaurácii, mi dali silu bojovať. Spúšťam na ňu srdcervúci príbeh o mojej ceste zo Slovenska, 6500 kilometroch, 30 hodinách bez spánku v lietadlách a odletových halách a mojou jedinou šancou zažiť pravý Bollywood. Zabralo. Máva rukou, a tak za ňou rýchlo kráčame do malej kancelárie, kde vyberá ružové lístky po 100 rupií. Opatrne vstupujeme do kinosály, kde už beží aspoň 1,5 hodina filmu a s údivom sledujeme, že okrem nás je tam asi 10 ľudí. „Asi sme si vybrali zlý film,“ pomyslím si a snažím sa usalašiť na rozheganej stoličke. Film je v lokálnom jazyku, no raz za čas, prisahám, že bez akéhokoľvek logického kľúča, zrazu povedia vetu po anglicky. Prázdne kino, ticho v hľadisku a až príliš moderný dej, sú pre mňa trošku sklamaním, a tak odchádzam s presvedčením, že na ten pravý Bollywood sa do Indie ešte vrátim.

Oveľa viac vzrušená ako z kina som z predstavy, že možno už zajtra ráno uvidíme vysnívanú Kančendžongu. Telefón ukazuje rannú hmlu, no appka sa predsa zvykne mýliť, pomyslím si, keď položím hlavu na vankúš a nastavím budík na 4:55.

„Nie, toto snáď nie je ani možné,“ smutne krútim hlavou pri pohľade na mliečko, ktoré opäť zahaľuje majestátnu horu. Opäť stojím v pyžame na terase a neveriacky hľadím a niekoľko štrbiniek medzi oblakmi, cez ktoré by sa žiaľ nepredral ani škriatok, nie to ešte celý východ slnka. Do postele sa vraciam s nádejou, že mi ostal ešte jeden pokus a snažím sa aspoň trochu oddychovať, keďže dnes ma čaká dobrodružné raftovanie.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

„Poď do vody, kedy toto zažiješ?“ kričí na mňa z vody Robo. Pohľad na „kakauko“, ktoré sme za poslednú hodinu zraftovali, je priam žalostný. Voda je studená a na prvý pohľad taká špinavá, že by si v nej človek neomočil ani palec na nohe. Hlavou mi prebehli všetky choroby od prechladnutia až po mykózu, no vonku je naozaj horúco, a tak jedným okom pozerám na Slávku sediacu na opačnom konci raftu. „Tak čo, ideme?“ pýtam sa opatrne. „Ale joo,“ vraví Slávka milou češtinou a pomaly si odopína prilbu. Ešte raz pozriem na kakauko podo mnou, odopínam prilbu a skáčem do vody aj ja. Podľa inštrukcií vystieram nohy pred seba, rukami sa držím vesty a nechávam sa unášať dole údolím. Rieka Teesta tvorí prírodnú hranicu medzi dvoma štátmi Indie, a tak si užívam pohľad na Západné Bengálsko po ľavej ruke a malý štát Sikkim, ktorý sa rozprestiera napravo.

„Left, left!“ kričia na mňa dvaja lokáli z raftu a ukazujú na breh, kde už na nás čaká džíp s posádkou. Snažím sa plávať rýchlejšie, no nemotorná vesta je mi aktuálne skôr na príťaž, a tak ma voda unáša ďalej. Vlna mi zaliala tvár a ja o niekoľko sekúnd cítim, ako ma Robova ruka ťahá za vestu a posúva bližšie k brehu. „Potrebujem pivo, veľa piva…“ vypadne zo mňa ako prvé, keď si po tomto zážitku sadám za stôl. V podstate oveľa viac potrebujem skôr niečo tvrdé na dezinfekciu bruška, v ktorom mi aktuálne plávajú všetky baktérie z Teesty, no hoci je Sikkim považovaný za indický štát s najlacnejším a najlepšie dostupným alkoholom, v miestnej reštaurácií mali iba studené pivo. Každopádne, prospelo.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Otváram okno na mikrobuse, aby mi vietor vysušil vlasy a spokojne sledujem, ako pomaly stúpame do výšky. „Konečne špinavá India,“ pomyslím si pri pohľade na severoindické mestečko asi 50 kilometrov od Daarjelingu, do ktorého sme navečer dorazili. Kalimpong je považovaný za mesto kvetov a orchideí, a je omnoho divokejší, ako to, čo sme videli doteraz. „Prosím vás, hlavne si tu nedávajte jedlo na ulici, oki?“, varuje nás Robo a ja sa iba spokojne usmievam pri pohľade na chaos, špinu a svojský charakter pravého indického mestečka. Čaká ma posledná noc v Indii, a tak už cítim v brušku príjemne motýle. Zajtra o takomto čase budem vo vysnívanom Bhutáne. Ešte predtým však mám pred sebou šancu na zážitok, pre ktorý sa oplatí cestovať cez polku sveta a vstávať na svitaní. Pohľad na oblohu posiatu hviezdami a ikonku slnka na displeji telefónu mi dáva nádej, že zajtra sa mi konečne podarí zažiť najkrajší východ slnka nad Kančendžongou.

Je ráno 4.55, opäť smutne hľadím na zamračenú oblohu a snažím sa zobrať si z tohto sklamania aspoň nejaké ponaučenie. Možno to, že tie najsilnejšie zážitky sa jednoducho nedajú naplánovať, pretože príroda či bohovia majú s nami vždy svoje vlastné plány. Alebo je to znamenie, že kvôli Kančendžonge sa sem ešte raz musím vrátiť?

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Od Bhutánskych hraníc nás delí posledná 1,5 hodina cesty. Pred nami sa konečne rozprestiera pravá betónka bez serpertín a posledné indické plantáže čaju. Spokojne si vychutnávame kilometre pred nami. „Pozrite, sú tam zberačky! A koľko ich je!“ vykríkne nadšený Robo na celý mikrobus, ktorý ihneď brzdí pri okraji cesty. Utekám naprieč čajovníkovou plantážou ako blázon a neviem sa vynadívať na desiatky zberačiek. Vo farebných oblečkoch, s nošami na hlave a s úsmevom na slniečkom opálených tvárach. Niektoré sú hanblivé, iné naopak nadšene pózujú pred objektívom fotoaparátu. O tom, že zbieranie čaju nie je ľahká práca, som sa presvedčila o malú chvíľku neskôr.

Mladé dievča si sníma z hlavy látkovú nošu a celá vysmiata mi ju podáva. Od ostatných zberačiek sa snažím odkukať know-how a vešiam si ju na hlavu rovnako ako ony. Opatrne odtrhávam niekoľko lístočkov čaju a tiež ich vkladám do noše. Vonku je cez 30 stupňov, pravé poludnie, a tak mi cícerky potu stekajú po chrbte. Na kraji cesty však už vidím zvyšok skupiny, ktorý čaká na nás bláznov v plantáži, a tak sa zdvorilo lúčim s novou kamarátkou. „Ja by som ten čaj zbieral v noci s čelovkou,“ komentuje miestnu klímu v mikrobuse Viktor. Všetci sa usmejeme a naposledy sa pozeráme z okna na krajinu, ktorej dáme už o malú chvíľku zbohom.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Iný svet

Vo filme sa tomu hovorí „ostrý strih“. Presne takto by sa dal nazvať aj prechod z Indie do Bhutánu, do kráľovstva hrmiaceho draka. Na cestách sú nakreslené čiary, dokonca ich lemujú aj zvodidlá. Všade je úplne čisto, nepočuť žiadne trúbenie áut, okolo nás vidieť ľudí v prenádherných krojoch z kvalitných materiálov. Z mobilu mi zmizol signál, aj napriek tomu, že ma môj operátor ubezpečoval, že pokrytie tam určite majú. Nevadí.

Fotka bhutánskeho kráľa a kráľovnej mi vyrazila dych už na hranici. Krásna žena, ktorá by mohla konkurovať ktorejkoľvek princeznej z rozprávky, je jedinou manželkou Khesara, piateho kráľa z dynastie Wangchuck. „Král si ju zobral naozaj z lásky. Spoznal ju, keď mala Jetsun Pema iba sedem rokov a on sedemnásť. Sľúbil jej, že si na ňu počká, a veruže tak aj urobil,“ rozpráva s úsmevom romantický príbeh Robo a pokračuje: „Ešte predtým si dokončil Oxford, a tak svadba bol až keď mala kráľovná 21 rokov.“ Pohľad na fotografiu dvoch usmiatych ľudí oblečených v hodvábnych krojoch mi dáva pocit, že to mohlo byť naozaj tak. Najmenší štát južnej Ázie je drobnejší ako Slovensko a Bhutánci s hrdosťou hovoria, že keď kráľ v roku 2008 nastúpil na trón, prešiel celú krajinu, aby sa osobne ubezpečil, či má každý dostatok pôdy na živobytie. Aj preto tu kráľa a kráľovnú všetci milujú.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Tam, kde sa dokotúľa kameň z Himalájí

V modernom mikrobuse sa vezieme naprieč krajinou do historického mesta Paro. Kľukaté cesty nám dávajú zabrať, no držíme sa statočne. „Treba iba vydržať…so serpentínami majú problém aj samotní Bhutánci“, vysvetľuje Robo a náš lokálny sprievodca Sangjay iba súhlasne prikyvuje hlavou, ako keby mu rozumel. „Aha, a ja som si vždy myslel, že oni majú problém s infláciou…“ ozve sa zozadu Peter. Poznámka skutočného profesora ekonómie rozosmiala celú posádku, a tak spokojne putujeme ďalej.

Z okna obdivujem prírodu jednej z najekologic­kejších krajín sveta, ktorá nepozná igelitky a takmer štvrtinu jej plochy pokrývajú národné parky. Ako jediná sa pýši sedemtisícovkami, na ktoré nikdy nevkročila ľudská noha. Miestni ľudia totiž veria, že vo výškach blízko neba žijú bohovia, preto požiadali kráľa, aby zdolávanie posvätných vrcholov zakázal. Hornatá krajina je bohatá na rieky, slúžiace na výrobu elektrickej energie. Elektrárne tu postavili Indovia, a dnes sú pre Bhutáncov jedným z najdôležitejších zdrojov príjmov. Inak sa živia poľnohospodárstvom a čosi zarobia aj na turizme. Najväčšie čaro je však v tom, že tu takmer žiadnych turistov nestretnete. Kráľ ich počet prísne reguluje, aby nenarušili nedotknuteľnosť krajiny, ktorá je tak krehká, že ju treba chrániť. Televízor či internet sa sem dostali len prednedávnom, a žiaľ, svoj otlačok prstov zanechali najmä vo veľkých mestách či medzi mladými. Ľudia tu však stále žijú veľmi úzko spätí s prírodou, krajina dýcha budhizmom s prvkami animizmu.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život
Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Paro Taktsang (Tigrie hniezdo)

„Sangjay, prosím, ukážeš mi, ako sa modlíš?“ zašepkám nesmelo v chráme nášmu lokálnemu sprievodcovi. Oblečený má krásny bhutánsky kroj, čierny odev lemujú obrovské biele manžety takmer po lakte. Súhlasne sa usmeje. Pomaličky spája ruky nad hlavou, potom ich prikladá k ústam a do tretice k hrudi – rituál, ktorým sa zbavuje od zlých myšlienok, slov aj pocitov. Opatrne sa skláňa k zemi a dlaňami sa dotýka chladnej podlahy, aby sa očistil od všetkého zlého.

Niektoré rozhodnutia robíte iracionálne. Od momentu, kedy som poprvýkrát uvidela fotku chrámu Paro Taktsank, som vedela, že toto miesto jednoducho musím vidieť. Vedela som, že tu budem šťastná. Realita však bola od prvého momentu lepšia ako vysnívaný obrázok na internete. Pohľad na najdôležitejší budhistický chrám v Bhutáne, vytesaný do skaly v neskutočnej výške 3120 metrov, patrí presne medzi tie momenty, ktoré vám dokážu, že svet je veľkolepé miesto. Komplex tvoria štyri chrámy zlepené do seba. Vznikli na mieste jaskyne, do ktorej v 8. storočí priletel na tigrici legendárny Guru Rimpoče a meditoval tri roky, tri mesiace, tri týždne, tri dni a tri hodiny. Odvtedy sa datuje v Bhutáne budhizmus. Tak ako v každom posvätnom mieste, ani tu nemožno chodiť v topánkach. Tenké ponožky sotva izolujú naše nohy od ľadovej podlahy, po ktorej už asi hodinu opatrne kráčame. Nekonečné množstvo prenádherných farebných malieb na stenách, komplikované budhistické výjavy a silná atmosféra ikonického miesta ma však lákajú spoznávať aj napriek chladu. V malej modlitebni zapaľujem sviečku, so zavretými očami si želám jedno prianie a pomaličky schádzam von. V ten deň sme prekonali 1900 schodov.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život
Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

„Tak schválne, čo vám ten kopec pripomína?“, pýta sa šibalsky Robo, keď pomaly šliapeme ku kláštoru Chimi Lhakhang, neďaleko bhutánskeho mestečka Phunaka. Vonku je opäť vyše tridsať stupňov, slnko mi svieti do tváre a tak iba vraštím čelo a snažím sa identifikovať tvar kopca, na ktorom sa rozprestiera kláštor. Miesto, kde putujú veriaci z celého sveta, aby získali požehnanie pre vytúžené dieťa. „Áno, je to tak, ako to vyzerá – a mimochodom nie náhodou má kopec tvar ženského prsníka“ vysvetľuje so smiechom. Popravde, veľmi ma to neprekvapilo. Takmer na každom dome, okolo ktorého sme zatiaľ prešli, bol namaľovaný obrovský penis. Slávny chrám postavili v 15-tom storočí na počesť mnícha a básnika Drukpu Kunleyho, ktorý učil, že cesta k osvieteniu vedie aj cez sex. Legenda hovorí, že svojim penisom udusil aj diabla a požehnával ženám, s ktorými spával. Veril, že penisy prinášajú šťastie a odháňajú zlých duchov, aj preto mu prischla prezývka “božský blázon”.

Cestu ku kláštoru lemuje aj niekoľko obchodov so suvenírmi, kde nájdete v rovnakom tvare aj magnetky, kľúčenky, tričká či ďalšie umelecké diela. Vchádzam do kláštora a opäť obdivujem krásne maľby zobrazujúce Guru Rimpočeho, Drukpu Kunelyho či Budhu. Na oltáriku je ako v každom chráme sedem misiek s vodou, ktorú dvakrát denne dopĺňajú. „Počkajte chvíľu, niečo vám ukážem…“ prehovoril na nás v kláštore mních a zmizol z nášho dohľadu. V zápätí pribehol s albumom plným detských fotiek a ďakovných listov z celého sveta. Podľa mníchov sú to deti, ktoré sa narodili práve vďaka vysväteniu ich rodičov v tomto kláštore. „Uf, to snáď nemyslí vážne“, vravím trošku preľaknuto, keď sa k nám blíži ďalší mních v bordovom rúchu. V jednej ruke nesie drevený penis a v druhej svätenú vodu so šafranom. Nakoniec ale súhlasím, a spolu s ostatnými sa nechávam vysvätiť aj ja. Mních opatrne pokladá drevený penis na moju sklonenú hlavu a do otvorenej dlane mi nalieva niekoľko kvapiek šafranovej vody. Časť z nej slušne vypijem a zvyšok si vtieram do vlasov, tak ako som to videla robiť počas uplynulých dní. „Mimochodom, práve sa niekoľkonásobne zvýšili šanca, že do štyroch mesiacov otehotnieš,“ vraví ktosi vedľa mňa. Preľaknutá touto dobrou správou sa ešte raz ukloním a pomaličky kráčam von, na svieži vzduch. Nastupujem do mikrobusu, ktorý nás už vezie do Thimpu, hlavného mesta Bhutánu.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Do Thimpu, politického a ekonomického centra krajiny, sme prišli podvečer. Už len pohľad z okna mikrobusu stačil na to, aby som pochopila, že hlavné mesto je úplne iný svet ako zvyšok Bhutánu. V krajine bol až do roku 1999 zákaz sledovať v televízii zahraničné kanály, internet prišiel až v roku 2000. Aj tu však vidieť na ulici mnoho ľudí v krásnych národných krojoch – povinný odev pre každého, kto pracuje v štátnej správe. „Nechýba vám tu na uliciach náhodou niečo?“, pýta sa nás Robo na ceste do hotela. Zamyslene hľadím von z okna, no na nič som neprišla. „Thimpu je jediné hlavné mesto na svete, ktoré nemá semafor,“ vysvetľuje nám. A ozaj. Na najväčšej križovatke v meste sme našli namiesto trojfarebného vynálezu čarovnú búdku, z ktorej riadi dopravu s úplnou nonšalantnosťou policajt. Doprava aj napriek tomu funguje bez akýchkoľvek problémov.

Je čosi po desiatej hodine večer. S Robom pomaly kráčame nočným mestom a hľadáme miestny karaoke bar, aby sme nasali ešte viac autentických zážitkov. Asi po desiatich minútach sme narazili na bar, pred ktorým stála skupinka piatich mladíkov, ktorí sa nás s nadšením ujali. Oblečené mali rifle a mikiny, ani náznakom nepripomínali bežných Bhutáncov, s ktorými sme sa stretli doposiaľ. „Vitajte v Bhutáne!“ prehovoril na nás skvelou angličtinou najsmelší z nich a z vrecka vytiahol krabičku cigariet. „Prosíte si?“ pýta sa šibalsky a súčasne si zapaľuje Malborku. V krajine, kde je fajčenie zakázané zákonom a cigarety nekúpite v žiadnom obchode, to vnímam ako prejav veľkej rebélie a súčasne pohostinnosti. Príležitosť vyspovedať živého Bhutánca v mojom veku mi hneď vnukla množstvo otázok. Začala som samozrejme semaforom. „Veru, mali sme tu semafor, asi jeden rok. Ale prišlo nám to príliš neosobné, tak sme napísali kráľovi a požiadali ho, aby vrátil do križovatky tú peknú policajtku,“ vysvetľuje mi a ja sa nemôžem ubrániť úsmevu. „A čo kráľ, aký je?“, pýtam sa opatrne, keďže politika nie je úplne bezpečná téma na nočné rozhovory. „Milujem kráľa aj kráľovnú, sú neskutočne ľudskí,“ vraví s rukou položenou na hrudi. Ak vám to v noci povie mladý rebel s pivom v ruke, jednoducho tomu uveríte.

Do podniku sme vošli bez akýchkoľvek očakávaní. V srdci Thimpu, hlavného mesta rozprávkovej krajiny, sme však našli bar, ktorý bol kontrastom so všetkým, čo sme doteraz zažili. Ponuka čapovaných a fľaškových pív by zahanbila nejeden slovenský podnik. Najväčším zážitkom však bol mladý gitarista na pódiu, ktorý práve zachrípnutým hlasom spieval pesničku od Coldplay. Po tomto kultúrnom šoku som si odpila z výborného kvasinkového piva. „Zbožňujem vašu krajinu, prosím, uchovajte si ju takú, aká je,“ vravím pod vplyvom všetkých emócií nášmu dnešnému kamarátovi. „Sľubujem,“ odpovedá hrdo.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Kto hľadá, nájde

Na internete som sa dočítala, že „…mýtická krajina Šangri-La je považovaná za raj na zemi, akúsi himalájsku utópiu, zem žijúcu v neustálom mieri a šťastí, izolovanú od okolitého sveta aj svojím vlastným nastavením mysle. Veľa ľudí tvrdí, že je iba vymyslená, no niektorí stále veria, že existuje. Len ju treba nájsť… “ Dýcham zhlboka. Od letiska nás delí už iba niekoľko kilometrov, a tak sme zastavili na poslednú fotopauzu. Stojím na úpätí cesty a hľadím dolu na čistučkú rieku, most s trepotajúcimi sa budhistickými vlajočkami a železnú bránu so symbolom „nekonečna“. Usmievam sa, pretože náušnice s rovnakým obrázkom mi už dva dni visia v ušiach. Do nosa mi prúdi chladný vzduch, jemne privieram oči a snažím sa užiť si poslednú minútku v Bhutáne. Mysľou mi behá mojich posledných šesť dní v krajine hrmiaceho draka a niečo vnútri mi hovorí, že ak bájna Šangri-La naozaj existuje, môže byť jedine tu.

Jediné medzinárodné letisko v krajine je v meste Paro. Tvorí ho historická budova s peknou bhutánskou architektúrou, a runway, na ktorom vraj dokáže pristáť iba osem pilotov z celého sveta. Keďže letisko obklopujú hory vyššie ako 5500 metrov s prúdením, patrí sa k tým najnebezpečnejším na svete. V odletovej hale zvieram prvú kávu z originálneho presso stroja, ktorú som za uplynulých 12 dní zohnala, a cez špinavé sklo pozorujem lietadlo s drakom na chvoste. O malinkú chvíľu už cítim prudké stúpanie a bočný vietor. Let do nepálskeho Káthmandu trvá čosi menej ako dve hodiny, no pohľad von stojí za to. Na kolenách mám rozprestretú mapku s himalájskymi osemtisícovkami, a nemôžem uveriť tomu, že tentokrát sa to podarilo. Cez malé okienko sa v diaľke predo mnou na slniečku vyhrieva legendárny Mont Everest.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

V hlavnom meste Nepálu v Káthmandu som sa ocitla v podstate omylom. Teda aspoň som to tak hovorila, keďže bolo jediným mestom, o ktorom som si dopredu nenaštudovala ani bodku. Ak som prechod z Indie do Bhutánu nazvala „ostrým strihom“, ten z Bhutánu do Nepálu môžem bez váhania označiť šokovou terapiou. Najväčšia himalájska metropola má spolu s aglomeráciou vyše 2,5 milióna obyvateľov a pulzuje svojou živelnou atmosférou. Zemetrasenie v roku 2015 tu žiaľ zanechalo svoje stopy, a tak sú ruiny, prach a špina ešte intenzívnejšou súčasťou mesta ako zástupy horolezcov na ceste na Everest.

„Mesto, kde ti stačí sa stratiť v uličkách…“ behá mi mysľou veta, ktorú som nedávno počula a pri pohľade na život okolo mňa tomu začínam tom veriť. Centrum tvoria úzke uličky preplnené ľuďmi, medzi ktorými si razia svoju cestu skútre a autá, pomedzi nekonečno obchodov so suvenírmi a značkovou športovou výbavou z kategórie „original copy“. Namiesto budhistických vlajočiek vejú vo výške trblietavé stanioly, všade je hluk, chaos a vrstvy prachu. Z mnohých obchodíkov sa z rádia ozýva spev budhistickej mantry „Oh many padme hum“.

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

Údolím Kathmandú preteká posvätná rieka Bagmati, na ktorej hinduisti spopolňujú svojich blízkych. Stojím na jej brehu a pozorujem obrad, ktorý je pre Nepálcov tak prirodzený, ako smrť samotná. Opäť mám pocit, že som sa na niečo vôbec nepripravila. A možno presne takto to malo byť. Človek preletí 6500 kilometrov, aby uvidel fotku chrámu z bedekra, a pritom tie najintenzívnejšie zážitky ho stretnú vtedy, keď ich najmenej čaká. Koniec koncov, nič vám nevyrazí dych viac ako holý život. Nedávno mi ktosi povedal, že to bude tým, že je život krásny.

Text: Martushka Cesnaková

Foto: Robert Taraba

Nič vám nevyrazí dych viac ako holý život

© 2020, Robert Taraba | Photography | PageBrix